Pamätný dvojzápas s AC Miláno z roku 1992

Boris Kitka je zo súčasného realizačného tímu Slovana jediný, ktorý na jeseň 1992 zažil pamätný dvojzápas proti AC Miláno. Aj keď do hry nezasiahol a oba zápasy presedel na lavičke, pre vtedy 22-ročného chlapca to bol neopísateľný zážitok.

Ako si spomínate na moment, keď ste sa dozvedeli, že v druhom kole Pohára európskych majstrov, ktorý sa už menil na Ligu majstrov, vyžrebovali Slovanu za súpera AC Miláno?

Musím povedať, že už predchádzajúci zápas s Ferencvárosom bol veľmi emotívny a nabudil fanúšikov po celom Slovensku na ďalšie kolo. Veď sme postúpili do druhého kola cez silného súpera a veľmi sme sa tešili na ďalšie zápasy. Vtedy bol model tejto súťaže úplne iný, ako dnes, ale v hre boli viacerí súperi. Keď nám potom vyžrebovali AC Miláno... No, ťažšieho súpera sme naozaj dostať nemohli. V tej dobe to bolo najsilnejšie mužstvo na svete a spamäti sme vedeli celú ich zostavu. Myslím, že ťahali šnúru asi 50 zápasov bez prehry.

S akým odhodlaním išlo mužstvo do prvého zápasu, ktorý sa hral na Tehelnom poli?

Pred prvý domácim zápasom s AC Miláno sme pre časopis Slovan tipovali výsledok. Ja som povedal, že vyhráme 3:0. Bolo v tom, samozrejme, aj trochu recesie, ale hlavne sme chceli dať fanúšikom najavo, že sa dopredu nevzdávame a ideme do tohto súboja odhodlaní. Uvedomovali sme si však realitu a ako som povedal, zostavu AC Miláno sme vedeli naspamäť. Tassotti, Baresi, Maldini, Costacurta, Lentini, Albertini, Donadoni, Van Basten, Papin, Rijkaard alebo Gullit. To boli najväčšie futbalové hviezdy tej doby. Spojenie talianskeho a holandského futbalu. A na lavičke tréner Fabio Capello.

Ako si spomínate na atmosféru vtedajšieho Tehelného poľa?

Atmosféra na Tehelnom poli bola vynikajúca, tým zápasom žilo doslova celé Slovensko. Do Bratislavy prichádzali v deň zápasu ľudia z celej krajiny. Už niekoľko dní pred stretnutím s AC Miláno nás fanúšikovia zastavovali na ulici. Pre nás hráčov bol taktiež problém zohnať vstupenky. Pamätám si, ako sme spolu s Petrom Dubovským potrebovali zabezpečiť asi 100 – 200 vstupeniek pre naše rodiny, kamarátov, známych a spolužiakov. Cítili sme vtedy obrovskú podporu zo strany ľudí. Podobne, ako aj dnes.

Priebeh prvého zápasu bol napriek extrémne ťažkému súperovi dlho vyrovnaný.

Áno, dlho sme držali bezgólovú remízu, čo by bol vynikajúci výsledok aj do odvety. Práve som sa rozcvičoval a mal som zasiahnuť do hry, keď nám Paolo Maldini dal asi v 60. minúte zápasu gól. Dlho to bol jeden z mála jeho gólov, ktoré strelil. Škoda, lebo ešte v prvom polčase im rozhodca vylúčil Albertiniho a hrali sme presilovku. Mali však takú obrovskú kvalitu, že im to vôbec nevadilo. Boli majstri defenzívy, ťažko sa medzi nich prenikalo a kvalitatívny rozdiel bol viditeľný. Tá červená karta ich vôbec neovplyvnila.

Čo ste si potom hovorili v kabíne pred odvetou v Miláne? Išli ste sa pokúsiť o zázrak?

Na San Siro sme išli s odhodlaním, že sa niečo pokúsime uhrať, ale domáci hráči nás veľmi rýchlo vrátili do reality. V 30. minúte už bolo 2:0 pre AC Miláno a oni už len dohrávali zápas. Nemali sme tam žiadnu šancu uspieť. V druhom polčase sme dostali ďalšie dva góly a o všetkom bolo definitívne rozhodnuté.

Musím však povedať, že aj keď som ani na minútu nezasiahol do hry, tak sa na ten dvojzápas nedá zabudnúť. Pre mňa osobne, v tak mladom veku, to bolo aj z lavičky nezabudnuteľné. Mal som to šťastie, že som si po odvetnom zápase v Miláne vymenil dres s Paolom Maldinim. Ten jeho dres s číslom 3 mám dodnes.